(Translated by https://www.hiragana.jp/)
Iveta Radičová – Wikipédia
Wikipédia

Iveta Radičová

slovenská politička a sociologička
 Myslíme si, že téma tohto článku je pre encyklopédiu dôležitá.
Článok je však zatiaľ príliš krátky. Pozrite si prosím, stručnú príručku, odporúčanie načo dbať v prvom článku a tému zmeňte alebo doplňte.

Prof. PhDr. Iveta Radičová, PhD., rod. Karafiátová (* 7. december 1956, Bratislava) je slovenská sociologička.[1] V rokoch 2005 až 2006 bola ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny, v rokoch 2011 až 2012 bola zastupujúcou ministerkou obrany a v rokoch 2010 až 2012 predsedníčkou vlády Slovenskej republiky. Bola tiež podpredsedníčkou politickej strany SDKÚ-DS. V roku 2009 neúspešne kandidovala na funkciu prezidenta Slovenskej republiky. Kandidatúru v roku 2014 odmietla.

Iveta Radičová
slovenská sociologička
Iveta Radičová v roku 2010
Iveta Radičová v roku 2010
6. predseda vlády Slovenskej republiky
V úrade
8. júl 2010 – 4. apríl 2012
PrezidentIvan Gašparovič
Predchodca Robert Fico Robert Fico Nástupca
Bývalá poslankyňa Národnej rady SR
V úrade
8. júl 2006 – 24. apríl 2009
10. minister práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
V úrade
17. október 2005 – 4. júl 2006
PremiérMikuláš Dzurinda
Predchodca Ľudovít Kaník Viera Tomanová Nástupca
Biografické údaje
Rodné menoKarafiátová
Narodenie7. december 1956 (67 rokov)
Bratislava, Česko-Slovensko
Politická stranaSDKÚ-DS (2006-2012)
VPN (1990-1992)
Alma materFilozofická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave
Profesiavedecká pracovníčka, sociologička
Rodina
Manžel
Stano Radič (1980 – 2005)
Partner
Ján Riapoš (2006 – 2009)
Marián Balázs (2012 – )
DetiEva
Odkazy
Spolupracuj na CommonsIveta Radičová
(multimediálne súbory)

Od novembra 2012 pôsobí na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy[2], od septembra 2015 vyučuje na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií.[3][4]

Profesionálna kariéra

upraviť

Politická činnosť 1990 až 2010

upraviť

V rokoch 1990 až 1992 bola členkou VPN. Až do roku 2005 sa venovala profesionálnej kariére. Vo vláde Mikuláša Dzurindu bola po demisii Ľudovíta Kaníka stranou SDKÚ-DS nominovaná na post ministerky práce, rodiny a sociálnych vecí. Do funkcie ju prezident vymenoval 17. októbra 2005. Po uplynutí funkčného obdobia v júli 2006 sa v novembri 2006 stala členkou SDKÚ-DS. Na kongrese strany 17. novembra 2006 bola zvolená za podpredsedníčku strany pre sociálne veci a zdravotníctvo.

Po parlamentných voľbách v roku 2006 sa stala poslankyňou národnej rady za SDKÚ-DS. Na kandidátke SDKÚ-DS bola ako nestraníčka, získala najviac preferenčných hlasov spomedzi kandidátov strany. Bola podpredsedníčkou Výboru NR SR pre sociálne veci a bývanie. Iveta Radičová sa v sociálnej politike orientuje predovšetkým na oblasť zamestnanosti, na problémy sociálne znevýhodnených skupín a na ochranu práv detí.

Iveta Radičová sa 23. apríla 2009 vzdala poslaneckého mandátu po tom, ako vyšlo najavo, že neoprávnene hlasovala za poslankyňu SDKÚ-DS Tatianu Rosovú.[8] Podľa Radičovej nešlo o podvod, ale o skratovú reakciu, Rosová by sa nestačila pred hlasovaním vrátiť na svoje miesto po hlasovaciu kartičku.[9]

Prezidentské voľby

upraviť

V prezidentských voľbách v roku 2009 kandidovala s podporou strán SDKÚ-DS, SMK, KDH a OKS.[9] V prvom kole konanom 21. marca 2009 získala najväčšiu podporou v Bratislavskom, Trnavskom a Nitrianskom kraji kde zvíťazila. Len v Bratislavskom kraji získala nadpolovičnú väčšinu 52,6 %. Z volebných obvodov získala najviac v Dunajskej Strede: 88,55 %.[10] Celkovo Radičová získala 713 735 hlasov (38,05 %), Ivan Gašparovič 876 061 (46,7 %). Obaja postúpili do druhého kola. V druhom kole konanom 4. apríla získala 988 808 hlasov (44,46 %), jej súper Gašparovič 1 234 787 (55,53 %). Tretím prezidentom Slovenska sa tak stal Ivan Gašparovič.[11]

Predsedníčka vlády 2010 až 2012

upraviť

8. júla 2010 ju o 20:40 prezident Ivan Gašparovič vymenoval za predsedníčku vlády Slovenskej republiky. Radičová sa stala prvou ženou na tomto poste a druhou osobou bez komunistickej minulosti. Gašparovič poveril Radičovú zostavením vlády 23. júna potom čo sa to Robertovi Ficovi nepodarilo.[9]

Po odobratí poverenia Ľubomíra Galka (SaS) a po dohode s prezidentom Gašparovičom stala 28. novembra 2011 dočasnou ministerkou obrany.[12] Ministerstvo mala viesť do predčasných volieb v marci 2012.[13]

Pád Radičovej vlády

upraviť

11. októbra 2011 po hlasovaní v Národnej rade o dôvere vláde hlasovalo zo 126 poslancov 55 za a 9 sa zdržalo. Vláda Ivety Radičovej tak nezískala potrebných 76 hlasov, stratila dôveru parlamentu a padla. Otázka jej dôvery bola spojená s otázkou prijatia eurovalu.[14] Hlasovanie o eurovale Radičová spojila v to ráno s hlasovaním o dôvere vlády. Po viac než šesť hodinovom hlasovaní strany SDKÚ-DS, KDH a MOST – HÍD hlasovali za euroval. SaS nehlasovala, upozorňujúc, že nebudú hlasovať proti programovému vyhláseniu vlády. Členovia Smeru, najsilnejšieho klubu v parlamente, za euroval tiež nehlasovali.[15]

Návrat na akademickú pôdu

upraviť

Po ukončení aktívnej politickej kariéry sa Iveta Radičová plánuje vrátiť na svoju alma mater. Na St Anthony College Oxfordskej univerzity mala prednášať od októbra 2012.[16] Prednášala aj 11. novembra 2011. Témou prednášky bolo „Restoring Trust – a talk on Slovakia and the current European Economic Crisis“.[17] Od novembra 2012 pracovala na polovičný úväzok na Fakulte masmédií Paneurópskej vysokej školy.[2]

Počas jarného trimestra v roku 2013 prednášala šesťkrát na University of Oxford a dvakrát na iných univerzitách.[18] Popritom mávala pravidelné seminára v European Study Centre na St. Antony College. Jej výskum bol „ERC Project on Media and Democracy in Central and Eastern Europe“ na Katedre politiky a medzinárodných vzťahov.[18] Pôsobí ďalej na Fakulte sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave.[19] V akademickom roku 2013/2014 spoluvyučuje predmet o politike EÚ.[20] V januári 2015 Radičová pôsobí na Robert Bosch Academy v Berlíne.[21] Prijala tiež pozvanie do Madridského klubu bývalých politikov, ktorí sa delia o svoje skúsenosti.[21] Od septembra 2015 pôsobí ako vyučujúca na Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií. Jej akademickými záujmami sú sociálna politika a politika EÚ.[3][4]

Ponuky návratu na politickú scénu

upraviť

Kandidatúru na prezidentku vo voľbách v roku 2014 Radičová odmietla už v septembri 2012.[22] V decembri 2012 prezídium SDKÚ-DS podporilo návrh Pavla Freša, že Radičová je najvhodnejšou kandidátkou do prezidentských volieb.[23] Samotná Radičová však kandidatúru odmietla.[23] Svoj zámer nekandidovať potvrdila opäť vo februári 2013.[24] Vo viacerých prieskumoch volebných preferencií získava dobré umiestnenie. V prieskume agentúry MVK z júna 2012 by voľby vyhrala s 33,8 % voličskej podpory, pred súčasným premiérom Robertom Ficom s 30,1 % a na treťom mieste by sa umiestnil Ján Čarnogurský s 14,9 % hlasov.[25]

V septembri 2015 Radičová opakovane odmietla ponuku Igora Matoviča, aby sa stala líderkou koalície OĽaNO-NOVA.[26]

Ocenenia

upraviť

V januári 2017 vrátila ocenenie Zlatý biatec za rok 2012, ktoré dostala od NEF – Hospodárskeho klubu. Dôvodom bolo vyhlásenie klubu o migrantoch a jeho podpis vtedajším policajným prezidentom Tiborom Gašparom.[27]

Súkromný život

upraviť

Iveta Radičová je vdova, jej manželom bol humorista Stano Radič. S dcérou Evou žije v Novej Dedinke, okres Senec. Od roku 2006 do roku 2009 žila s partnerom Jánom Riapošom.[28][29]

Referencie

upraviť
  1. ↑ a b c TASR. Prvá premiérka v ére samostatnosti SR I.Radičová oslavuje šesťdesiatku. teraz.sk (Bratislava: TASR), 2016-12-07. Dostupné online [cit. 2018-12-02].
  2. ↑ a b Iveta Radičová (prof., PhD., PhDr.) [online]. Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, rev. 2016-09-30, [cit. 2017-01-12]. Dostupné online.
  3. ↑ a b THE FORMER PRIME MINISTER IVETA RADIČOVÁ JOINS BISLA FACULTY [online]. Bratislavská medzinárodná škola liberálnych štúdií, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online. Archivované 2015-12-10 z originálu.
  4. ↑ a b Vyučujúci [online]. Bratislavskej medzinárodnej škole liberálnych štúdií, [cit. 2015-12-08]. Dostupné online.
  5. ↑ Iveta Karafiátová In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2018-12-02]. Dostupné online. Archivované 2018-12-03 z originálu.
  6. ↑ a b Iveta Radičová In: Osoby, ktoré získali titul na UK [online]. Bratislava: Univerzita Komenského, [cit. 2018-12-02]. Dostupné online. Archivované 2018-12-03 z originálu.
  7. ↑ Vymenovanie vysokoškolských profesorov [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online.
  8. ↑ Iveta Radičová sa vzdala poslaneckého mandátu [online]. sme.sk, 23.4.2009. Dostupné online.
  9. ↑ a b c Radičová je už oficiálne prvá slovenská premiérka [online]. SITA, 2010-07-08, rev. 2010-07-09, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  10. ↑ INTERAKTÍVNE: Kompletné výsledky prezidentských volieb 2009 [online]. Perex, 2009-03-22, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  11. ↑ Prehľad výsledkov prezidentských volieb od roku 1993 [online]. TASR, 2014-02-26, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  12. ↑ Radičová dočasne prebrala ministerstvo obrany [online]. Perex, 2011-11-28, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  13. ↑ Ministerstvo obrany bude riadiť premiérka Iveta Radičová [online]. Ministerkou obrany SR, 2011-11-28, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  14. ↑ Minúta po minúte: Vláda padla, euroval neprešiel [online]. sme.sk, 11.10.2011, rev. 2011-10-11, [cit. 2011-10-11]. Dostupné online.
  15. ↑ Vláda Ivety Radičovej stratila dôveru, poslanci neschválili euroval [online]. Perex, 2012-10-11, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  16. ↑ Na Radičovej prednášky v Oxforde sa chystá aj Cameron [online]. Denník SME, 25.2.2012, [cit. 2012-02-25]. Dostupné online.
  17. ↑ News for 2011 [online]. St Anthony College, Oxfordská univerzita miesto = Oxford, Anglicko, [cit. 2012-02-25]. Dostupné online. Archivované 2012-02-24 z originálu. (anglický)
  18. ↑ a b Working Activities [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  19. ↑ Pracovníci [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  20. ↑ Study plan - Approved [online]. Bratislava: Fakulta sociálnych a ekonomických vied Univerzity Komenského v Bratislave, [cit. 2013-10-28]. Dostupné online. Archivované 2013-10-29 z originálu. (anglický)
  21. ↑ a b Radičová: Diskusia k referendu nie je o problémoch rodiny [online]. Petit Press, 02.02.2015, [cit. 2015-02-02]. Dostupné online.
  22. ↑ Radičová nebude kandidovať za prezidentku [online]. TA3, 03.09.2012, [cit. 2013-01-09]. Dostupné online. Archivované 2013-01-11 z originálu.
  23. ↑ a b TÓDOVÁ, PRUŠOVSKÁ, Monika, Veronika. SDKÚ chce za prezidentku Radičovú, tá odmieta kandidovať [online]. Petit Press, 10.12.2012, [cit. 2013-02-14]. Dostupné online.
  24. ↑ TÓDOVÁ, Monika. Radičová píše z Oxfordu: Nie som už Frešovi povedala a nezmením to [online]. Petit Press, 12.10.2012, [cit. 2013-01-17]. [t Dostupné online.]
  25. ↑ Ak by Radičová kandidovala, vyhrala by prezidentské voľby [online]. TA3, 11.07.2012, [cit. 2013-01-09]. Dostupné online. Archivované 2013-01-19 z originálu.
  26. ↑ RADIČOVÁ: Jedným z pilierov politickej kultúry je vedieť, kedy odísť [online]. TASR, 03.09.2015, [cit. 2015-09-03]. Dostupné online.
  27. ↑ Radičová vracia ocenenie od klubu s konšpiračným vyhlásením: Ako to mohol šéf polície podpísať? [online]. N Press, 2017-01-27, [cit. 2017-01-28]. Dostupné online.
  28. ↑ PETKOVÁ, Zuzana. Radičová o rozchode s Riapošom: Čelili sme útokom. Pravda (Bratislava: Perex), 2009-06-22. Dostupné online [cit. 2018-12-02]. ISSN 1336-197X.
  29. ↑ ČTK. Slovensko podľa Radičovej potrebuje zmenu. SME (Bratislava: Petit Press), 2009-03-06. Dostupné online [cit. 2018-12-02]. ISSN 1335-4418.

Iné projekty

upraviť

Externé odkazy

upraviť


Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Iveta_Radičová&oldid=7902457“