Juhoslávia (1943 – 1992)

Juhoslovanská socialistická federatívna republika Социјалистичка Федеративна Република Југославија Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija Socialistična federativna republika Jugoslavija ↓ 1943 – 1992 ↓ vlajka znak
Hymna: Hej, Sloveni
Motto: Bratstvo i jedinstvo (Bratstvo a jednota)
Geografia
Hlavné mesto	Belehrad
Rozloha	255 804 km² (v júli 1989)
Najvyšší bod	Triglav (2 864 m n. m.)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov	23 724 919 (v júli 1989)
Národnostné zloženie	Srbi (36,3% v roku 1981), Chorváti (19,7%), Bosniaci (Moslimovia) (8,9%), Slovinci (7,8%), Albánci (7,7%), Macedónci (6,0%) a. i.
Jazyky	srbochorvátčina, slovinčina, macedónčina, albánčina a. i.
Náboženstvo	pravoslávie, rímskokatolícke, sunnitský islam, ateizmus
Štátny útvar
Štátne zriadenie	socialistický federatívny štát
Mena	juhoslovanský dinár
Vznik	29. novembra 1943 (proklamáciou oslobodeneckej organizácie AVNOJ)
Zánik	1992 (rozpadom)
Predchádzajúce štáty: Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov Slobodné územie Terst Nástupnícke štáty: Federatívna republika Juhoslávia Chorvátsko Slovinsko Macedónsko Bosna a Hercegovina

Juhoslávia bol federatívny ľudovodemokratický a neskôr socialistický mnohonárodný štát, ktorý ležal v západnej časti Balkánskeho polostrova. Hlavné mesto štátu bolo zároveň aj najväčšie mesto Belehrad. Krajina po 2. svetovej vojne získala od Talianska polostrov Istria.

Dlhé tvary názvu štátu

• 1943 - 1945: Demokratická federatívna Juhoslávia
• 1945 - 1963: Juhoslovanská federatívna ľudová republika
• 1963 - 1992: Juhoslovanská socialistická federatívna republika, skr. JSFR (srb. Социјалистичка Федеративна Република Југославија – Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija, chorv. Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija, bosn. Socijalistička federativna republika Jugoslavija, mac. Социјалистичка Федеративна Република Југославија – Socijalistička Federativna Republika Jugoslavija, slovin. Socialistična federativna republika Jugoslavija, skr. SFRJ)

Dejiny

Súbor:Privremena jedinstvena vlada DFJ.jpg

Koaličná vláda Demokratickej federatívnej Juhoslávie, 2. novembra 1944. Premiér Josip Broz Tito a Ivan Šubašić v popredí

7. apríla 1963 bola vyhlásená nová ústava, ktorou bol štát vo svojej podobe vyhlásený. Napriek tomu boli už základné mechanizmy stanovené v starších dokumentoch, ktoré vznikali krátko po druhej svetovej vojne. Prezidentom štátu s veľkou autoritou bol vtedy Josip Broz Tito, partizánsky a komunistický vodca, ktorý krajine vládol až do svojej smrti v roku 1980. Toto obdobie bolo dobou relatívnej stability a ekonomického rastu medzi národmi krajiny, ktorá bola potom narušená. Aby sa zaviedli rovnaké podmienky medzi jednotlivými republikami štátu v duchu Titovej myšlienky zastúpenia všetkých národov štátu, bolo už za jeho života zriadené predsedníctvo ako kolektívna hlava štátu. Funkcia predsedu Predsedníctva federácie, ktorá sa po roku 1980 stala formálne najvyšším štátnym postom, sa striedala medzi politikmi z jednotlivých členských republík po jednom roku.

Napriek tomu sa vzťahy medzi jednotlivými národnosťami v Juhoslávii naďalej zhoršovali. Ekonomická situácia sa tiež nezlepšovala a v polovici 80. rokov vypukla skutočná kríza – juhoslovanské výrobky boli konkurencieschopné, robotníci štrajkovali a začali búrlivé diskusie o tom, ako pokračovať ďalej. Spolu s klesajúcou ekonomickou výkonnosťou celej krajiny prebiehali aj rozdiely spoločenské – v severných republikách sa inicializovali demokratické, ekologické, liberálne a pacifistické hnutia, kým na juhu na význame získali hlavne tendencie nacionalistické. Nezhody medzi jednotlivými politikmi a napätie v krajine viedlo ku krachu všetkých rokovaní o reforme federatívneho usporiadania. Nasledovalo vyhlásenie nezávislosti Slovinska v roku 1991. Ostatné republiky v tejto dobe už tiež pripravovali prevzatie všetkej moci do svojich rúk a odtrhnutie sa od Belehradu. Ďalšie na rade bolo Chorvátsko, Macedónsko a Bosna a Hercegovina. Juhoslovanská ľudová armáda, hlavná obranná zložka krajiny, s touto situáciou ostro nesúhlasila. Po odchode nesrbských vojenských síl však úplne spadala do politického vplyvu srbských nacionalisticky ladených politikov, ktorí odmietali nezávislosť hlavne Chorvátska s veľkou menšinou Srbov. Niektoré časti krajiny sa tak okamžite ocitli vo vojnovom stave. Proti celozväzovej národnej armáde sa postavili TO jednotlivých republík. Západné štáty podporili novo vznikajúce krajiny diplomatickým uznaním, eskaláciu násilia však odsúdili veľmi rýchlo. Srbské vedenie vojsk nebolo schopné dobyť pozície v novovzniknutých národných štátoch. Vo zväzku Juhoslávie zostalo len Srbsko a Čierna Hora.

Ekonomika

Juhoslovanské policajné auto zo 70. rokov

Ekonomika SFRJ a životná úroveň v krajine sa veľmi líšila podľa členských republík krajiny. Zatiaľ čo väčšina priemyselnej produkcie pochádzala zo Slovinska, Srbska a Chorvátska, krajiny ako Macedónsko a Bosna a Hercegovina boli skôr poľnohospodárskeho charakteru a stále prijímali investičnú pomoc z bohatších republík.

Hoci krajina bola oficiálne socialistická, z ekonomického hľadiska sa veľmi líšila od krajín východného bloku. Prezident Tito obratne lavíroval medzi Východom a Západom a prijímal štedré úvery. Podniky riadené samosprávnymi orgánmi a teda relatívne trhovo, vďaka členstvu štátu v Hnutí nezúčastnených krajín mohli bez problémov vyvážať do východných i západných štátov.

Celkovej ekonomike JSFR sa výraznejšie začalo dariť až po mohutných dodávkach vozidiel Zastava Koral a Florida do Severnej Ameriky cez firmy Malcoma Briklina, z high-tech továrne Crvena Zastava Kragujevac.

Ďalším úspechom bola továreň VW TAS Sarajevo / Vogošća, odkiaľ sa dodávali vozidlá VW Golf I. a II. generácie vrátane Audi 80. Dnes v tomto závode prebieha montáž vozidiel Škoda Octavia a Fabia z SKD dielov. V roku 2004 tu začala tiež montáž vozidiel VW Golf V. generácie.

Ďalšími nemenej úspešnými montážnymi závodmi boli tiež Opel-Ida Kikinda, Citroën Koper, Tomos Koper a v neposlednom rade Renault Revoz z Nového Mesta.

Administratívne členenie

JSFR bola organizovaná ako federatívna socialistická republika. Oficiálne delenie bolo na šesť členských republík, z toho v rámci Srbska existovali ešte autonómne kraje (pokrajiny) Kosovo a Vojvodina.

Názov	Hlavné mesto	Vlajka	Znak	Poloha
Socialistická republika Bosna a Hercegovina	Sarajevo
Chorvátska socialistická republika	Záhreb
Macedónska socialistická republika	Skopje
Čiernohorská socialistická republika	Titograd*
Srbská socialistická republika Kosovský socialistický autonómny kraj Vojvodinský socialistický autonómny kraj	Belehrad Priština Nový Sad
Slovinská socialistická republika	Ľubľana
* dnes Podgorica

Obyvateľstvo

Národnostné zloženie a vývoj

Prírastky obyvateľstva v rokoch 1961 – 1991

Obyvateľstvo Juhoslávie prechádzalo rozsiahlymi zmenami, a to ako demografickými, tak ideovými. Štát SHS, ktorý bol predchodcom socialistickej Juhoslávie, uznával národy iba tri, a to najpočetnejších Srbov, Chorvátov a Slovincov. Ostatní obyvatelia štátu, Albánci v Kosove a Macedónci na juhu územia krajiny s týmto veľmi často nesúhlasili, čo viedlo k tomu, že sa nedokázali s kráľovstvom identifikovať. Preto hneď po vojne bola budovaná macedónska identita, v 70. rokoch sa potom v sčítaní obyvateľstva prvýkrát objavila národnosť bosnianskych Moslimov, ktorí sa dovtedy počítali buď k Srbom, alebo Chorvátom. Rástol aj počet obyvateľstva. V Juhoslovanskom kráľovstve žilo tesne pred vojnou 14 miliónov obyvateľov, ku koncu socialistického štátu už však žilo vo federácii vyše 23 miliónov ľudí. Jednotlivé národy však mali odlišné prírastky v súlade s tým, v akom štádiu demografickej revolúcie sa práve nachádzali. Pribúdalo tak obyvateľov hlavne na juhu, vo veľkej miere aj Albáncov v Kosove. Naopak počty Srbov, Chorvátov či Slovincov sa zvyšovali len zriedka. To viedlo k politickým diskusiám a ostrým nezhodám až výpadom.

Rozloženie obyvateľstva

Po druhej svetovej vojne bola Juhoslávia hlavne agrárnym štátom. Väčšina obyvateľstva žila na vidieku a len malá časť v mestách, kde by pracovali v priemysle a službách. Počas nasledujúcich rokov, hlavne vďaka druhému päťročnému plánu došlo k sústredeniu obyvateľstva v mestách a rozvoju priemyselných kapacít. Vidiek sa rozvíjal pomalšie a odchádzali z neho ľudia. Mestá sa rozsiahlo rozširovali; budovali sa nové sídliska a priemyselné závody. V 80. rokoch tak už mimo mesta žila len malá časť obyvateľov, výnimkou boli ale menej rozvinuté časti krajiny v Bosne a Hercegovine, Macedónsku, Kosove a Čiernej Hore.

Štatistiky

Juhoslávia mala v roku 1991 23 528 230 obyvateľov:

Z toho v jednotlivých krajinách:

Srbsko	9 800 000
Chorvátsko	4 800 000
Bosna a Hercegovina	4 400 000
Macedónsko	2 000 000
Slovinsko	1 700 000
Čierna Hora	584 000

a jednotlivé národnosti:

Srbi	36 %
Chorváti	20 %
Bosniaci (Moslimovia)	9 %
Albánci	9 %
Slovinci	8 %
Macedónci	6 %
Juhoslovania	3 %
Čiernohorci	2 %

Pozri aj

• Občianska vojna v Juhoslávii
• Dejiny Chorvátska
• Dejiny Bosny a Hercegoviny

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Socialistická federativní republika Jugoslávie na českej Wikipédii.