Bükkikum
| Geológia Západných Karpát |
|---|
|
| Morfotektonické členenie |
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi
|
Bükkikum alebo bükkium je tektonická jednotka vystupujúca v maďarskom pohorí Bukové vrchy), Szendrő, Uppony a Darnó. Tvoria ju paleozoické a triasovo-jurské sedimentárne horniny postihnuté alpínskou deformáciou a slabou metamorfózou (fácia zelených bridlíc) počas kriedy[1]. Sedimentárne komplexy sú faciálne blízke dinariku - halvne v Karnských Alpách a Jadarskom bloku. Podľa dnešných predpokladov boli zavlečené do stavby Karpát počas miocénnej rotácie, kedy sa oddelili od dinaríd.
Niektorí geológovia radia bükkium do bükkského pásma, ktoré je súčasťou Interných Západných Karpát. Ďalší stotožňujú oblasť Interných Západných Karpát s blokom Pelso.
Pomenované je podľa pohoria Bükk (Bukové vrchy) v severovýchodnom Maďarsku. Definoval ho maďarský geológ László Csontos v roku 1988.
Stavba
[upraviť | upraviť zdroj]Väčšina geológov interpretuje stavbu bükkika ako príkrovovú, skladajúcu sa z dvoch častí. Vyššiu štruktúru tvoria 2 oddelené príkrovové telesa, každá formujúca samostatnú jednotku Mónosbél-Szarvaskő a Kissfennsík a nižšiu Bükkský paraautochtón.
Bkkský paraautochtón (tiež fennsíkum) má zvrásnenú, prípadne čiastočne násunovú stavbu. Na severe v antiklinóriu generálne vystupujú staršie horniny stredného devónu po stredný karbón. Tvoria ich prevažne platformné a pelagické karbonáty a klasické turbidity, bridlice aj kontinentálne uloženiny. Staršie možno ordovicko-silúrske vulkano-sedimentárne horniny sú silne postihnuté premenami. Nad nimi sa nachádzajú triasové až strednojurské plytkovodné karbonáty, hlavne vápence a dolomity. Miestami sa od anisu objavujú metaandezity a ladinské vápenato-alkalické vulkanity[2]. Najmladšie horniny predstavujú pelagické ílovité bridlice, postihnuté slabou metamorfózou, ktorých vek je nejasný. Aj pre nejasný vek sedimentov, niektorí predpokladajú pokračovanie vrstevného sledu do príkrovových jednotiek, ktoré by preto mohli byť autochtónne. Paraautochtón tvorí v pohorí Bkk zvrásnený juhovergentný imbrikovaný systém[3]. V pohorí Szendrő však horniny vykazujú opačnú vergenciu[2].
Príkrovy Mónosbél-Szarvaskő sú čiastočným ekvivalentom príkrovu Bátor. Sú tvorené rozčleneným ofiolitovým komplexom jurského veku. Predstavujú pozostatky zaoblúkovej panvy, ktorá sa uzavrela po subdukcii Meliatského oceánu[2]. Niektorí provnávajú príkrovové jednotky Mónosbél-Szarvaskő s meliatikom[3].
V pohorí Szendrő, sa nachádzajú iba paleozoické horniny, ktoré však neprekonali výraznejšiu metamorfózu, čo naznačuje, že neboli zahrnuté do hercýnskeho orogénu. Prítomnosť synorogénneho flyšu vrchnokarbónskeho veku (pennsylván), by preto mohla znamenať, že táto oblasť tvorila predpolie hercýnskeho horstva.
V pohorí Uppony sú známe výskyty gosauských sedimentov vrchnokriedového veku.[4]
Ďalej na juhozápad od bükkika boli vo vrtoch v podloží Panónskej panvy v tzv. igalskej zóne, medzi líniami Darnó a stredomaďarským zlomom, zaznamenané triasové karbonáty postihnuté slabou metamorfózou. Táto oblasť môže byť prechodným členom medzi Karpatami a dinaridným pásmom ofiolitov.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Kováč, M., Plašianka, D., 2003: Geologická stavba oblasti na styku Alpsko-karpatsko-panónskej sústavy a priľahlých svahov Českého masívu. Univerzita Komenského, Bratislava, 88 s.
- ↑ a b c Plašienka, D., Grecula, P., Putiš, M., Kováč, M. a Hovorka, D., 1997: Evolution and structure of the Western Carpathians: an overview. Mineralia Slovaca - Monograph, Košice, s. 1 – 24
- ↑ a b Csontos, L., Vörös, A., 2004: Mesozoic plate tectonic reconstruction of the Carpathian region. Palaeogeography, Palaeoclimatology, Palaeoecology, 210, s. 1– 56
- ↑ Balogh, K., 1964, Die geologischen Bildungen des Bükkgebirges. Annales Inst. Geol. Publ. Hung., 48, 2, s. 245-719
