Diakon
Diakon (z gréckeho diakonos - služobník) je prvý stupeň sviatosti kňazstva. Takto diakonát chápu rímskokatolícka cirkev, východné katolícke cirkvi, východné pravoslávne cirkvi, starobylé orientálne cirkvi, anglikánska cirkev a starokatolícka cirkev.
V rímskokatolíckej cirkvi je povolaný do služby v troch oblastiach pôsobenia: služba charity, služba slova a služba liturgie. Na prvom mieste má byť diakon prítomný na miestach, kde je ľudská spoločnosť podlomená a má sa starať o sociálne dobro človeka. Diakon krstí, asistuje pri sobáši, rozdáva Eucharistiu, predsedá pohrebným obradom, žehná, posväcuje, slúži kazateľskou službou. Na diakona môže byť vysvätený muž, ktorý je slobodný (celibátny) alebo ženatý. Z hľadiska cirkevného práva je diakon v službe biskupa od ktorého dostáva misiu.
Vo východných katolíckych cirkvách, východných pravoslávnych cirkvách a starobylých orientálnych cirkvách diakon nemôže samostatne sláviť žiadne bohoslužby ani vysluhovať sviatosti, je de facto pomocníkom biskupa alebo kňaza. Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ďalších textov počas svätej liturgie, nevyhradených kňazovi. Má na starosti tiež charitatívnu službu (návštevy chorých) alebo administratívu (správa farnosti).
V protestantských cirkvách môže byť diakonom muž i žena. V prvom rade diakon vykonáva službu chudobným a núdznym. V niektorých protestantských cirkvách je diakon aj kazateľ (bez teologického vzdelania), niekedy s poverením spravovať zbor.[1] V evanjelických cirkvách diakoni prednostne poskytujú najmä charitatívnu službu.
V turíčno-charizmatických a evanjelikálnych zboroch termín označuje osobu, ktorá nie je kazateľom (aj keď môže kázať) a v zbore vykonáva dobrovoľne rôzne pomocné a praktické práce.
Liturgickým znakom diakonskej služby v rímskokatolíckej cirkvi, starokatolíckej cirkvi a anglikánskej cirkvi je štóla.
Liturgickým znakom diakonskej služby vo východných cirkvách je orár.
História
[upraviť | upraviť zdroj]Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v katolíckej cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov pre službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“. Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.
Diakon bol pôvodne pomocníkom apoštolov, ktorý sa staral o chudobných a chorých. Neskôr v cirkevnej štruktúre slúžil biskupom a presbyterom. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade s biskupmi a presbytermi jasne učili veriaci ľud „Pánove príkazy“.
V 3.-4.storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala v aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Pomerne často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.
Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V raných časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež, kedy sú veriaci povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu.
Pozri aj
[upraviť | upraviť zdroj]Zdroj
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ PAULIČKA A KOL., Ivan. Všeobecný encyklopedický slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2005. ISBN 80-7181-618-3. Kapitola (I.zväzok), s. 710.
2. PRUŽINEC, Tomáš. Ministérium diakonátu v luteránskej a kalvínskej tradícii. In: Cirkevné listy. ISSN 0139-9217, Roč. 134, č. 7-8 (2010), s. 10-18.
3. PRUŽINEC, Tomáš. Diakoni a diakonát v ekumenickej perspektíve. Kežmarok: Vivit, 2012. ISBN 978–80–89264–70–4.
4. PRUŽINEC, Tomáš. Od idey sociálnej spravodlivosti k spravodlivosti v praxi: sociálna spravodlivosť v službe diakonov. In: Acta facultatis theologicae Universitatis Comenianae Bratislaviensis. ISSN 1335-8081, Roč. 19, č. 2 (2022), s. 48-61.