Ukrajinská národná revolúcia
Ukrajinská národná revolúcia bola priamym pokračovateľom udalostí, ktoré sa diali v Ruskom impériu vo februári 1917.
Priebeh revolúcie
[upraviť | upraviť zdroj]Správa o páde cárskeho režimu z marca 1917 dorazila do Kyjeva okamžite. O niekoľko dní neskôr predstavitelia hlavných ukrajinských organizácií sídliacich v Kyjeve vytvorili Výkonnú radu, ktorá udržiavala poriadok a pracovala v mene dočasnej vlády. V tom čase sa radikálni prívrženci začali zgrupovávať do Kyjevskej rady pracujúcich a armádnych poslancov, ktorá bola protipólom petrohradskej. Táto organizácia však bola viac činná, nakoľko jej umiernení liberáli zo Spoločnosti ukrajinských progresistov pod vedením Eugena Čikalenka, Sergeja Jefremova a Dmitrija Dorošenka a sociálnych demokratov Vladimira Vinničeka a Simona Petľuru 17. marca 1917 vytvorili triednu organizáciu – Centrálnu radu. O niekoľko týždňov neskôr sa k Centrálnej rade pripojila nová ukrajinská strana revolučných socialistov. Jej prezidentom sa stal Michail Gruševskij, ktorý sa vrátil z vyhnanstva.
Na rozdiel od Rusov v Kyjeve, ktorí sa rozdelili na umiernených vo Výkonnej rade a radikálov v Kyjevskej rade, Ukrajinci všetkých myšlienkových názorov sa zjednotili do jedného orgánu.
Na prekvapenie mnohých preferencie a podpora Centrálnej rady neustále rástli, za čo sa im Ukrajinci Petrohradu a Kyjeva odvďačili veľkými manifestáciami na počesť ich založenia. Dňa 19. apríla 1917 sa v Kyjeve konal Ukrajinský národný kongres, ktorý potvrdil Michaila Gruševského vo funkcii prezidenta Centrálnej rady. O mesiac neskôr (18. máj 1917) vyše 700 ukrajinských delegátov, ktorí slúžili v armáde na zjazde v Kyjeve začali lanáriť ostatných členov Kyjevskej rady, aby vstúpili do Centrálnej rady. Zo začiatku tak urobilo okolo tisíc delegátov Ukrajinského zjazdu roľníkov, neskôr aj všetci členovia Kyjevskej rady. Od tejto chvíle začala Centrálna rada vystupovať vo svetle predstaviteľa relatívne malého množstva národne uvedomelých Ukrajincov, ba dokonca reprezentovala ukrajinský parlament, ktorý mal ukrajinskému vojakovi dať nádej, že ho rýchlejšie ako ruská vláda v Petrohrade vyvedie z útrap vojny a roľníkovi dá zase viac ornej pôdy.
Ruskí konzervatívci si mysleli, že rastúca aktivita ukrajinského národa dovedie ich krajinu do rozpadu „jediného a integrovaného Ruska“, a preto podozrievali ukrajinské národné hnutie, že narúša „jednotu robotníckej triedy“. Ani Židia žijúci na Ukrajine v menšine, ktorí sa stotožnili s ruskou kultúrou a aktívne sa zapájali do života na ruskej politickej scéne neboli krokmi Centrálnej rady veľmi nadšení.
Keď bezmocnosť dočasnej vlády prejavila naplno, Centrálna rada dňa 23. júna 1917 vydala vyhlásenie, v ktorom deklarovala svoju nezávislosť slovami:
„Nech Ukrajina bude slobodná! Bez konečného oddelenia sa od Ruského impéria a bez narušenia vzťahov s ruským štátom, nech ukrajinský národ má právo sám sa vysporiadať zo svojim osudom vo svojej krajine“.[chýba zdroj]
Vyhlásením si totiž chcela vydobyť priznanie najvyššej politickej sily na Ukrajine. Následne Centrálna rada vyhlásila vznik generálneho sekretariátu, ktorého úloha bola jasná – vykonávať moc a zastupovať orgán ukrajinskej vlády. Na jeho čele stál Vladimir Vinniček a osem prevažne sociálno-demokratických ministrov.
Voči týmto opatreniam sa však začali búriť ruskí Ukrajinci, a tiež aj dočasná vláda v Petrohrade, ktorá do Kyjeva v polovici júla 1917 vyslala delegáciu na čele s Alexandrom Kerenským. Ale fiasko ruského armádneho útoku v Haliči predsalen prinútilo Rusov, žijúcich na Ukrajine uznať vládu generálneho sekretariátu v piatich ukrajinských guberniách (Kyjevskej, Poltavskej, Volynskej a Černihivskej). Tento úspech bol vrcholom autoritatívneho vplyvu Centrálnej rady, ktorá zároveň dostala prísľub širokej kultúrnej autonómie v guberniách, ktoré mala na starosti. Ruské a židovské politické strany boli časom s veľkou nevôľou nútené pripojiť sa k Centrálnej rade.
Keď sa však ukázalo, že Centrálna rada nemá vhodného kandidáta, ktorý by bol schopý viesť ju ďalej, dočasná vláda v Petrohrade sa pokúšala narušiť ukrajinskú autonómiu. Centrálna rada nakoniec prepásla čas na riešenie sporu o hranice svojho štátu, riešenie sociálnej úrovne ukrajinského obyvateľstva, zabezpečenie potravín, zamestnanosť a stavbu železníc. Následkom toho jednota, ktorú začali Ukrajinci vo veľkom demonštrovať, rýchlo vymizla a v Centrálnej rade nastali nepokoje a vyostrili sa konflikty.
Nemenej škodlivou sa ukázala ideová ohraničenosť mladých a neskúsených ukrajinských politikov, z ktorých väčšina bola vo veku 20 – 30 rokov. Uchvátení svojou vlastnou revolučnou rétorikou sa snažili stanoviť hranicu medzi svojím a starým zriadením. Obzvlášť výrečným bol ich vzťah voči armáde a vojakom. V lete roku 1917 sa vyše 300 000 vojakov reorganizovalo do celoukrajinských plukov, ktoré viedla Centrálna rada. Generál Pavel Skoropadskij jej ponúkol navyše ešte 40 000 bojovníkov, no jeho gesto predstavitelia Centrálnej rady neprijali z dvoch dôvodov. Ideológovia Centrálnej rady totiž dokázali, že ukrajinská národná revolúcia eliminovala potrebu regulárnej armády a tvrdili, že bohatému hajtmanovi nemožno dôverovať. Analogický bol vzťah ideológov rady aj k úradníkov, ktorých prirovnávali „najchudobnejším ľuďom a odpadlíkom nového režimu“. Úradník bol pre nich jednoducho symbol starého buržoázneho režimu útlaku.
Neskôr sa však vysvitlo, že vládnuť bez armády a úradníkov sa nedá. Na Ukrajine sa začala šíriť anarchia a neporiadok. Situácia sa zhoršila v júli 1917, keď ruská armáda v Haliči zatopila Ukrajinu miliónmi ozbrojených radikálov a vojakov, ktorých jeden z členov Centrálnej rady označil za „hrozivejšie vyzerajúcich než tatárska Zlatá horda“. Ich prítomnosť na Ukrajine svedčila o bezmocnosti Centrálnej rady.