Renga
Renga (jap.
Strofy na seba nadväzujú a reťazia sa. Sú rôzne varianty pravidiel určujúcich kedy ktorý typ slohy nasleduje. Toto sa stanovuje vopred a autori prednášajú svoje slohy, ktoré jeden účastník zapisuje. Je to teda kolaboratívne dielo tvorené autormi majúcimi okamžitú inšpiráciu a poetické schopnosti.
Renga je typ pevného, v zmysle západnej poézie viazaného verša a vznikla ako reakcia na intuitívnu a voľnejšiu poéziu tanka. Ustálená forma však môže mať modifikácie, záleží od vopred daných propozícií.
Proces tvorby básne renga má tiež ustálenú formu. Je vždy známy hostiteľ a miesto, ktoré poskytuje básnikom, je určený tajomník-zapisovateľ a hlavný hosť sedenia, ktorý tvorí úvodnú slohu hokku určenú pre čestných hostí. Samozrejme sú známi i ďalší poeti. Tajomník zapisuje protokol okolo organizácie sedenia a táto listina aj s podpismi autorov má slúžiť ako svedectvo o autorstve básne.[1]
Stavba
Hokku
Prvá strofa, hokku, pozostáva zo 17 slabík (presnejšie mór) usporiadaných do troch veršov obsahujúcich 5 + 7 + 5 mór. Skladá ju čestný hosť spoločného básnického posedenia. Musí obsahovať kigo (
Waki
Druhá strofa, wakiku (
Daisan
Tretia strofa, daisan (
Hiraku
Strofy medzi treťou a poslednou strofou sa nazývajú hiraku (
Ageku
Posledná strofa, ktorá ukončuje a uzatvára báseň renga, sa nazýva ageku (
Dejiny
Prvý záznam o básni typu renga je z roku 1125 v cisárskej antológii poézie Kinjó waka šú. Z roku 1488 je zachovaný básnický útvar renga so sto veršami. Autori sú traja: Sočó, Šóhaku a Lio Sógi, ktorí boli u Minase Sangin Hyakuina ako hostiteľa.
Referencie
- ↑ Zdenka Švarcová: Japonská literatura 712-1868, vydaveteľstvo Karolinum, rok 2005, str. 227-228, ISBN 80-246-0999-1, ISBN 80-246-0998-3(soubor)