Kuša

O iných významoch výrazu Kuša pozri Kuša (rozlišovacia stránka).

Kuša napínaná pomocou páky tzv. kozia noha

Kuša s navijakom

Muž nabíjajúci gastrofetes

Kuša (staršie aj samostrel) v základnej podobe je tradičný luk nasadený na drevenej pažbe, ktorá sa opierala o rameno strelca; toto zmechanizovanie luku umožnilo vznik veľmi účinnej zbrane. Na rozdiel od dreveného luku mala kuša lučisko zložené z rohoviny, šliach, dreva, či dokonca kovu. Tým sa dosiahla taká pevnosť, že na napínanie niektorých kuší sa museli používať mechanické pomôcky.

Dejiny

Kuša sa objavuje približne v 6/5 stor. pred Kr. v starovekej Číne aj Grécku. V ktorej krajine bola prvý krát vyvinutá, nevieme. Predpokladá sa, že vznikla už skôr a aj na iných miestach.

O kuši sa zmieňuje Sun-c' vo svojom spise Umenie vojny približne v 5. stor. pred Kr. Najstarší archeologický nález kuše pochádza z čínskej provincie Chu-pej a je datovaný do 4. stor. pr. Kr.

Z Grécka poznáme záznamy o gastrofete (tzv. brušná kuša), ktorá sa nabíjala zapretím do zeme o brucho strelca. Z toho pochádza aj jej názov. Opisuje ju Herón z Alexandrie v 1. stor. pred Kr. vo svojom spise Belopoeica, kde sa odvoláva na inžiniera menom Ktéisibios. Podľa Heróna z gastrofetu vznikol neskorší katapult, takže samotná kuša vznikla pravdepodobne niekedy v 5. stor. pred Kr. Na podobnom princípe vznikli približne v 4. stor. pred Kr. balisty.

Aj z Rímskych čias poznáme záznamy o používaní kuší. Vegetius (4. stor. po Kr.) spomína vo svojich prácach viac krát zbrane, ktoré vystreľujú šípy a označuje ich ako arcuballista, manuballista, resp. cheiroballistra. Odborníci sa zhodujú, že aspoň jeden z týchto pojmov označuje ručnú kušu. Pozostatky pravdepodobne manuballisty boli objavené v nemeckom Xantene.

Pre dejiny kuše je zaujímavé rozhodnutie druhého lateránskeho koncilu v roku 1139, ktorý uvalil kliatbu na každého, kto by použil tento bezbožný nástroj proti kresťanovi. Tento edikt očividne nebol veľmi účinný, pretože ho o pol storočia neskôr musel zopakovať pápež Inocent III. Napriek týmto verdiktom sa kuša stala všeobecne rozšírenou zbraňou po celej Európe, kde ako zbraň pretrvala až do čias palných zbraní. Anglická armáda používala kuše do roku 1627.

Princíp

Po tom, ako sa tetiva natiahne k spúšti, vloží sa do drážky rámu strela, zvyčajne nazývaná šípka (z anglického quarell, z francúzskeho carré – štvorhranná časť hrotu). Stisnutím spúšte sa tetiva uvoľní a sila zloženého lučiska vystrelí šípku vysokou počiatočnou rýchlosťou, ktorá stačí na prerazenie krúžkového brnenia na vzdialenosť 100 metrov.

Najjednoduchší spôsob napínania kuše spočíval v upevnení strmeňa na prednom konci kuše, strelec doň vsunul nohu, uchopil tetivu oboma rukami a vytiahol ju hore, až kým zaskočila do západky. Neskôr sa začal používať tzv. pazúr, jednoduchý hák upevnený na strelcovom opasku, ktorý sa zachytil o tetivu, strelec sa ohol a ako sa narovnával tak naťahoval tetivu. Poslednou častou používanou metódou bola tzv. kozia noha, napínací mechanizmus na princípe páky. Skutočne výkonné kuše si však žiadali používanie ďalších mechanických nástrojov. Jedným z nich bol malý navijak s dvoma kľukami, povrazmi a hákmi, ktorý sa nasadil na koniec pažby, háky sa zachytili o tetivu a tá sa navíjaním natiahla. Tieto kuše boli schopné vystreliť šípku na viac ako 300 m, čím ľahko prekonala všetky luky, ale takáto kuša mohla strieľať približne jednu strelu za minútu, zatiaľ čo z luku sa mohlo vystreliť až šesť starostlivo namierených šípov.

Číňania používali aj opakovaciu kušu (Chu-ko-nu). Napínala sa pomocou páky, ktorú strelec ťahá smerom k sebe.

Literatúra

• BRYCH, Vladimír (ed.): Arma diaboli : O kuši a střelcích. Praha : Národní muzeum, 2012. 119 s. ISBN 978-80-7036-374-4
• Ralph Payne-Gallwey: The Book of the Crossbow. New York, 1995. ISBN 0-486-28720-3 www.doverpublications.com
• Křížek, L./Čech, Z.: Encyklopedie zbraní a zbroje. Praha 1997

Iné projekty

Commons

Wikislovník

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kuša
• Wikislovník ponúka heslo Kuša