(Translated by https://www.hiragana.jp/)
Noli me tangere – Wikipédia Preskočiť na obsah

Noli me tangere

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Martin Schongauer, Noli me tangere, 15. storočie, Museum Unterlinden, Colmar

Noli me tangere[1] (slovenská výslovnosť [nóli mé tangere]; v preklade z lat.: „nedotýkaj sa ma“[2]) je ikonografický typ zobrazenia vzkrieseného Krista a Márie Magdalény, ktorý ma svoj pôvod v Markovom (Mk 16,9) a obzvlášť v Jánovom evanjeliu (Jn 20, 14 – 18), keď učeníci a Mária Magdaléna našli prázdny Kristov hrob. Učeníci sa vrátili, ale Mária Magdaléna zostala pri hrobe plakať pokiaľ sa jej nezjavili dvaja anjeli a potom samotný Ježiš Kristus.[3][2] V stredoveku je odetý do bieleho rúcha neskôr v novoveku je polodetý. Kristu je niekedy zobrazovaný ako záhradník so širokým klobúkom a motykou. Motív zmŕtvychvstalého Krista sa často rozširuje o strážcov alebo anjelov pri hrobe.[4]

Opis

[upraviť | upraviť zdroj]

Stredovek

[upraviť | upraviť zdroj]

Ikonografický motív Noli me tangere sa objavuje už od raného stredoveku v rozsiahlych obrazových cyklov cirkevných rukopisov ako predstavenie Veľkonočnej udalosti. Príkladom môže byť miniatúra v Drogosakrmtr, ilustrácia v Meßperikope z konca 9. storočia, v Kódexe Egberti okolo roku 980, v Zlatom kódexe z Echternachu (Codex aureus Epternacensis) okolo roku 990 alebo z Knihy perikop Henricha III. z Brém.[3]

Všetky tieto rané príklady vykresľujú scénu viac menej striktne podľa Jánovho evanjelia. Vľavo sedia dvaja anjeli oblečení v bielom rúchu pri prázdnom Kristovom hrobe, smerujú svoje gestá smerom k Márii Magdaléne ktorá sa už obracia ku Kristovi. Spoznáva v ňom vzkrieseného Ježiša. Kristus odtiahnutým gestom naznačuje Márii Magdaléne, aby sa ho už nedotýkala (Nedotýkaj sa ma..., Jn 20, 17) čím poukazuje na prítomnosť Boha. Zvyčajne má Kristus nad hlavou kríž vpísaný do nimbusu a je oblečený v tunike a páliu. V ľavej ruke drží zvitok a nad Máriinou hlavou je vpísané meno Mária. Scéna sa zvyčajne odohráva na mieste, ktoré je zreteľne označené stromami ako záhrada. Na jednom z bronzových reliéfov dverí z Hildesheimu, dokončenom v roku 1050, je zobrazenie scény Noli me tangere zvláštne živo „spojené“ s Nanebovstúpením Pána s porovnaním napríklad reliéfu miniatúry Evanjeliára biskupa Bernwardsa okolo roku 1000 alebo Elfenbeinského reliéfu okolo roku 1090.[3]

Andrea da Firenze, freska Noli me tangere, 1385 – 1405, Kaplnka Santa Maria Novella, Florencia

Vyobrazenia z konca 11. až z prvej polovici 13. storočia obsahujú väčšinou len postavy Ježiša Krista a Máriu Magdalénu, napríklad Majster Gislebertus (kapitulná Katedrála Saint-Lazare v Autune) okolo roku 1130. Na miniatúre salzburskej maliarskej školy okolo roku 1140 sa Kristus znázorňuje s vlajkou kríža ako symbolom jeho víťazného zmŕtvychvstania, ako je to napríklad na prenosnom oltári svätého Maurícia, okolo roku 1150. Rovnaké vyobrazenie nájdeme na prednej strane Bleidenstädeterského kódexu z polovice 12. storočia alebo na slonovinovom reliéfe z väzby Kódexu 141 z prvej štvrtiny 12. storočia.[3]

V byzantskom umení bola scéna Noli me tangere menej častým motívom. Ten môžeme nájsť v Tetraevanjeliu v ilustráciách k Markovmu či Jánovmu evanjeliu. Maliarske diela okolo roku 1300, hlavne v Itálii a Nemeckých krajinách, zas uprednostňujú rozšírený typ zobrazenia, pričom scéna Noli me tangere je zobrazená buď spolu s prázdnym hrobom vzkrieseného Krista alebo s návštevou žien pri hrobe. Takéto zobrazenie môžeme nájsť napríklad na Giottovej freske v Padove okolo roku 1305 – 1310. Na vlajke je nápis „Victor Mortis“, Kristove rany sú viditeľné na jeho pravej ruke a na jeho pravej nohe ako ikonografická paralela s tabuľovou maľbou Verdunského oltára, opátstva Klosterneuburg pri Viedni alebo na freske Andrea da Firenze v Santa Maria Novella vo Florencii.[3]

Novovek

[upraviť | upraviť zdroj]
Claude Lorrain, maľba krajiny so scénou Noli me tangere, olej na plátne, 17. storočie, Städelsche Kunstinstitut und Städtische Galerie, Frankfurt nad Mohanom

V novovekom umení, predovšetkým talianske a nemecké maliarstvo a sochárstvo, používa nový typ Noli me tangere obmedzený len na dve hlavné postavy. Zvlášť sa tu objavuje Kristove odmietavé gesto. Tento typ sa objavuje už od 13. storočia, ako napríklad v Arundelskom manuskripte alebo na tabuľovej maľbe od Majstra (zlatej tabule z prvej tretiny prvej tretiny 15. storočia. Na freske Fra Angelica vo florentskom kláštore San Marco medzi rokmi 1436 – 1445 je Kristus zobrazený ako záhradník s motykou podľa Jánovho evanjelia. Tento motív je charakteristický pre celé obdobie novovekého umenia a Majstra (zlatej tabule) z prvej tretiny 15. storočia. Tradícia zobrazovania Krista s vlajkou pretrváva naďalej, ako ukazuje napríklad Schongauerova maľba z druhej polovici 15. storočia či reliéf pravého oltárneho krídla z Münnerstdatu Tilmana Riemenschneidera okolo roku 1490 – 1492.[3]

V baroku sa Kristus často objavuje bez vlajky či motyky. Na druhej strane je dominantný, smerujúci do neba pravou rukou, pričom zvyčajne ukazuje svoje rany nekrytou hornou časťou tela, ako napríklad kresba Correggia alebo Hendricka Goltziusa okolo roku 1602, maľba Francesca Albaniho z prvej polovici 17. storočia, Rembrandtova maľba z prvej polovici 17. storočia a mnohí ďalší, ako je Alonso Caño, Claude Lorrain či Städel. V 19. storočí je scéna Noli me tangere zobrazovaná zriedka, najmä v tvorbe Nazarénskeho okruhu, kde vyčnieva iba niekoľko charakteristických opisov.[3]

Galéria

[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. ↑ CHÂTELET, Albert; GROSLIER, Bernard Philip; PÍTROVÁ, Lucie. Svetové dejiny umenia. Praha : Ottovo nakladatelství – Cesty, 2004. ISBN 80-7181-937-9. S. 325.
  2. ↑ a b noli me tangere In: Ottova všeobecná encyklopédia M-Ž. 1. vyd. Zväzok 2. Bratislava : Agentúra Cesty, 2006. ISBN 80-969159-4-0. S. 141.
  3. ↑ a b c d e f g Oskar Holl, Renate von Dobschütz, Volker Osteneck, Géza Jászai, Katja Laske. NOLI ME TANGERE. In: KIRCHBAUM, Engelbert, et al. Lexikon der christlichen Ikonographie: Allgemiene Ikonographie, Laban bis Ruth. Band. 3. Laban bis Ruth. Freiburg im Breisgau : Herder, 1971. (Lexikon der christlichen Ikonographie.) ISBN 3-451-21806-2. S. 332 – 336.
  4. ↑ noli me tangere. In: BALEKA, Jan. Výtvarné umění: výkladový slovník (malířství, sochařství, grafika). Praha : Academia, 1997. ISBN 978-80-200-1909-7. S. 241.

Literatúra

[upraviť | upraviť zdroj]
  • ANSTETT-JASSEN, Marga. Maria Magdalena in der abendländischen Kunst: Ikonographie der Heiligen von den Anfängen bis ins 16. Jahrhundert. Freiburg im Breisgau : [s.n.], 1962. 450 s. (Hochschulschrift: Freiburg i. Br., Univ., Diss., 1961).
  • VERBECK, A. Ein Ostermorgen von J. A. Ramboux, Festschrift für Herbert von Einem. Berlin : [s.n.], 1965. S. 292 – 298.
  • NOLI ME TANGERE In: RULÍŠEK, Hynek. Slovník křesťanské ikonografie: Postavy, atributy, symboly: slovník křesťanské ikonografie. 2. vyd. České Budějovice : Karmášek, 2006. 493 s. ISBN 80-239-7434-3. S. 302 – 303.
  • Noli me tangere In: HALL, James. Slovník námětů a symbolů ve výtvarném umění. 2. vyd. Praha : Paseka, 2008. 520 s. ISBN 978-80-7185-902-4. S. 304.
  • noli me tangere. In: Všeobecná encyklopedie ve čtyřech svazcích. Zväzok 3. M-R. Praha : Nakladatelský dům OP, 1997. ISBN 80-85841-35-5. S. 298.

Iné projekty

[upraviť | upraviť zdroj]
Portal Umelecký portál
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Noli_me_tangere&oldid=7902067“